Štýl

Život je len žart,

kedysi som si to myslel,

teraz to už viem

Eduard Schreiber

Žijeme v dobe značiek, ktorými vyjadrujeme našu osobnosť, ale aj ekonomický status. Módny dizajn, interiérový dizajn, automobily…Ľudia majú radi príbehy, ktoré stáli za zrodom slávnych mien. Príbeh chudobnej Coco Chanel, z ktorej sa stala ikona, príbeh umelca Piera Fornasettiho a jeho lásky k opernej dive Nataline Cavalieri, ktorej portréty v rôznych podobách zdobia porcelán značky nesúcej jeho meno, alebo rozprávkový príbeh mytologického Poseidona a Maserati… Sú to príbehy ľudí, ktorí z ničoho vybudovali pojem a my ich obdivujeme a hrdo sa stotožňujeme s ich logami. O mnohých sme už vo Victorii písali a odhalili zákulisie ich vzniku a úspechu. Nesmieme však zabudnúť na to, že aj na Slovensku máme značky, ktoré robia dobré meno našej krajine i vo svete a zároveň sú podfarbené zaujímavou históriou, ale doma o nich vieme málo.

Na predchádzajúcich stranách sme nazreli do zákulisia spoločnosti Wertheim. Teraz vás pozývame vstúpiť do sveta skla spoločnosti Rona…

Siahnime však do minulosti. Jozef Schreiber v roku 1890 zakúpil veľké šľachtické panstvo v Lednických Rovniach a v roku 1892 tu postavil skláreň. Panstvo s kaštieľom zdedili jeho štyria synovia. Najviac sa do povedomia dostal Eduard, ktorý sa narodil v roku 1876 vo Viedni.

Keď získal prvý fotografický prístroj na sklenené platne, sústavne dokumentoval polia, lesy a technické novinky v sklárni. V kaštieli si zariadil aj fotografické laboratórium. Koncom prvého desaťročia 20. storočia začal filmovať svojou kamerou Pathé 1101 zakúpenou vo Viedni, s ktorou vytvoril približne 100 dokumentárnych filmov. Schreiberovo filmovanie vyvrcholilo v roku 1910, keď natočil svoj prvý hraný film “Únos”.

Tak ako mnoho veľkých počinov na svete, aj tento kinematografický triumf bol podmienený láskou. Láskou Eduarda k svojej neteri Frederike Schüllerovej, ktorá si v spomínanom filme zahrala hlavnú úlohu.

Po prevrate v roku 1945 bola rodina odsunutá do Nemecka…
Eduard Schreiber však ostane navždy v historickom povedomí Slovenska a s ním aj jeho milovaná Frederika, ktorá sa do kinematografie zapísala ako prvá herečka Slovenska. Príbeh lásky, ktorý sa však nemohol skončiť happy endom…

Keď si najbližšie budete pripíjať s pohárom vína v ruke z čaše tejto značky, spomeňte si na príbeh Rómea a Júlie, ktorý sa odohral na Slovensku. Príbeh Eduarda a Frederiky nepotrebuje Shakespeara, keďže ho napísal sám život. Viac sa dočítate v nasledujúcom čísle Victorie.

TEXT: KRISTÍNA SCHREIBEROVÁ

OLIVIERO TOSCANI

SKUTOČNÉ BOHATSTVO JE BYŤ SLOBODNÝM !

Moje nedávne stretnutie so slávnym talianskym fotografom Olivierom Toscanim sa uskutočnilo v nádhernom historickom interiéri v centre Benátok. Je to muž, ktorého fotografie sú dôkazom vrcholnej provokácie a svoj postoj k životu podčiarkuje svojou rovnako provokujúcou osobnosťou. Sebastrednosť, arogancia a absencia pokory ho predurčili stať sa jednou z najvýraznejších osobností súčasného reklamného sveta.

Do svetového povedomia sa zapísal najmä kampaňou pre taliansku odevnú značku UNITED COLORS OF BENETTON. Mnohí poznajú jeho bilbordy. Portréty rôznych rás, muža umierajúceho na AIDS, rabína bozkávajúceho mníšku a mnohé ďalšie. Jeho kniha „Reklama je navoňaná zdochlina“ sa stala bestsellerom a zaručila mu fenomenálny svetový úspech.

Ako sám hovorí, jeho hlavným zámerom nebolo stať sa reklamným fotografom. Umenie je komunikácia. On len využil široký rozsah reklamných plôch, aby svoje umenie dostal k čo najväčšiemu množstvu ľudí. Pretože je presvedčený, že to množstvo plochy, ktoré nás obklopuje a atakuje reklamnými nápismi a fotografiami, treba využiť zmysluplne na prezentovanie silnej myšlienky a vzbudiť v ľuďoch humánnu zodpovednosť.

Aj keď stojí za kampaňami rôznych svetových značiek, on sám k móde veľmi blízky vzťah nemá. Ako tvrdí, kupuje si maximálne šesť košieľ za rok a zásadne v zľavách, a s obľubou nosí košele zo 60. rokov. Myslí si, že ľudia akumulujú šaty, aby sa stali niečím, čo spoločnosť diktuje.

O sebe tvrdí, že ako otec je veľmi komplikovaný, napriek tomu však vychováva novú generáciu mnohých mladých fotografov v centre nazvanom FABRICA, ktorú založila spoločnosť Benetton v talianskom meste Treviso. Svojich študentov testuje špeciálnym spôsobom. Dáva im skladať papier A4 a podrobne pozoruje, ako si s ním poradia. Každého kandidáta sa pýta, či používa Facebook. Ak je odpoveď áno, tak študent neuspeje. Facebook je podľa jeho slov potrebný na zoradenie hlupákov do abecedného poradia. A selfie považuje za najpriemernejší spôsob, ako sa stať videným. Napriek tomu, že mnohých známych ľudí verejne kritizuje, predsa len niekoho obdivuje. Na prvej priečke spomedzi svetových osobností, ku ktorým vzhliada, je americký boxer Muhammad Ali, na počesť ktorého pomenoval aj jednu zo svojich dcér Ali.

Má vlastný spôsob hľadania „rešpektu“ a rovnováhy. Namiesto toho, aby praktizoval jogu, pozerá sa na seba do zrkadla každý deň štvrť hodiny nahý. Myslí si, že by to mali robiť všetci.

Tvrdí, že je to spôsob, ako dospieť k rešpektu voči ostatným aj k sebe samým. Pri pohľade na seba nachádza to, čo si nemyslel, že tam bude, a nevidí to, čo chce, aby tam bolo. Tvrdí, že je to podobné, ako keď zazrieme niekoho na ulici. Človek odíde, ale pocit, ktorý v nás zanechá, zostane. Je to ako s fotografiou…Má veľmi vyhranený názor na kreativitu. Vraj dnes chcú byť všetci kreatívni a myslia si, že sa stanú krajšími a milovanejšími. Kreativita sa stala opakom provokácie, najväčšie zlo pre neho stelesňujú reklamné agentúry a do nepríčetnosti ho vedia dostať funkcie ako art director a account manager. Je presvedčený o tom, že nápad vzniká mimo brainstormových stretnutí tímu ľudí v kancelárskych priestoroch a všetky tieto funkcie považuje za zbytočné a trápne. Nie je možné tvoriť pod systémom marketingu, lebo v jeho pozadí nestojí žiadna kultúra. Oliviero má čoskoro osemdesiat rokov, ale ostáva stále v plnej tvorivej sile. Pracuje neustále. Veď podľa jeho slov aj v Louvri vidieť výsledok prác Leonarda da Vinciho, a nie jeho dovoleniek.

Pokora sa u neho nedostavila ani v pokročilom veku, práve naopak. Cíti čoraz silnejšiu potrebu verejne sa vyjadrovať, vstupovať aj do politických diskusií a verejne kritizovať vládu a politikov. Muž, ktorému nič nie je sväté, v poslednom čase šokoval aj ďalším vyhlásením. Napriek tomu, že Taliansko sa snaží popasovať sa s extrémnym množstvom prisťahovalcov, jeho tento mix národností, naopak, teší. Nedávno prekvapil Taliansko svojou kontroverznou fotografiou emigrantov na gumených člnoch. Tvrdí, že oni sú našou kultúrou, novou inteligenciou, ľudia pripravení zomrieť pre lepšiu budúcnosť.

Chce, aby emigranti prišli pracovať do jeho štúdia, lebo už ho nebaví zaoberať sa deťmi otcov, ktorí chcú, aby sa stali umelcami…Bolo pre mňa veľmi inšpirujúce spoznať muža, ktorý ovplyvní veľkú časť nastupujúcej generácie svetových fotografov. A napriek silným a zmiešaným emóciám, ktoré som po stretnutí s týmto mužom mala, pochopila som, že Talianom môžeme Oliviera v dobrom závidieť. Je lídrom, ktorý dokáže vyprovokovať mladých ľudí k podávaniu prevratných výkonov a vštepiť im dôležitosť čistej vizuálnej sily v spojení s úprimným odkazom pre spoločnosť s presvedčením, že treba ísť stále dopredu. Olivierove brilantné fotografie nesú v sebe silný odkaz, prostredníctvom ktorého podávajú aj svedectvo doby, je to kombinácia, ktorá navracia fotografii dôležité miesto v súčasnom fotografiami preplnenom svete.

Ako tvrdí maestro, veď nie každý, kto píše, je spisovateľ a nie každý, kto fotí, je fotograf.

TEXT: KRISTÍNA SCHREIBEROVÁ

Petra Tóthová pri práci letušky objavila nové cestovanie po svete, a to po svete chutí. V každej krajine ochutnala ich národnú kuchyňu i všetky dezerty, a pretože chcela viac, pozbierala si ich kuchárske knihy aj v inom jazyku a dozvedela sa veľa tiež o histórii dezertov. Všetko, čo sa naučila, teraz používa pri príprave dezertov v kaviarni Art Cakes Cafe.

Sú dva príbehy, podľa ktorých dostali cupcakes svoje meno. Jeden hovorí, že ich pomenovali podľa šálok, v ktorých sa ešte v devätnástom storočí piekli. Druhý tvrdí, že dostali meno podľa odmeriek, ktorými sa v tom čase merali ingrediencie – hrnčekov. Koláč 1234 bol pôvodný recept na cupcakes: 1 hrnček masla, 2 hrnčeky cukru, 3 hrnčeky múky a 4 vajíčka.

Slávnymi sa stali od uvedenia epizódy Sex v meste, kde si protagonistky pochutnávali na cupcakes v New Yorku. Veľa ľudí si myslí, že cupcakes sú ozdobené mufiny, porovnávajúc vzhľad. Ale nie je to tak. Cupcakes majú úplne iné cesto, sú sladšie a potrebujú byť doplnené krémom, inak by nechutili tak originálne. Kombinácia cesta, krému a prípadne i plnky ponúka nespočetné množstvo kombinácií. Dnes sú cupcakes hitom v každej krajine, pretože sa dajú prispôsobiť každej príležitosti a tematike, variabilita chutí je nekonečná a každý má pocit jedinečnosti, lebo cupcake je len a len pre vás.

Red Velvet Cupcake je cupcakový variant známeho receptu z juhu USA.

Jablkový koláč pôvodne priniesli do Ameriky britskí, dánski a švédski prisťahovalci počas 17. a 18. storočia. Koláč si však musel počkať na svoju slávu, kým boli zasadené a vyrástli prvé jablone a vznikli prvé odrody jabloní v Novom svete.

V roku 1796 sa v americkej kuchárke American Cookery už spomínajú dva recepty na jablkový koláč. Jeden apple pie na spôsob dusených jabl’čok a druhý maslový.

Originálny americký apple pie (pie a la Mode) sa objavil koncom 19. storočia a už sa podáva aj s vanilkovou zmrzlinou.  Stal sa takým populárnym, že v tom čase v novinách odsudzovali ľudí, ktorí nejedli jablkový koláč. Stal sa súčasťou amerických symbolov až do takej miery, že keď išli americkí vojaci do druhej svetovej vojny a pýtali sa ich, prečo idú bojovať, ich odpoveď znela: Za moju mamu a apple pie.

TEXT: PETRA TÓTHOVÁ

Na cestách sveta

Sýria Libanon Jordánsko

Prinášame vám príbehy ľudí, čo sa nebáli ísť vlastnou cestou, na ktorej víťazia. Cesty dobrodruha Mareka Jánoša majú rôzne podoby…

Albert Sarraut, minister pre kolónie, vymyslel v apríli 1921 grandiózny plán, ako využiť krajiny Blízkeho východu na hospodársky prospech materského štátu. Najdôležitejší predpoklad boli peniaze na investície. Francúzi dúfali, že ich získajú na základe Sykesovej a Picotovej tajnej dohody z vojenskej koristi.

Išlo o rozšírenú Sýriu s mosulskými ropnými poliami. Ale v ťahaniciach im v tom Británia a jej jordánski spojenci zabránili, takže Francúzi dostali len Libanon, kde bola tradičnou ochrankyňou kresťanskej maronitskej komunity, a západnú Sýriu, kde nebola ropa, len divokí arabskí nacionalisti. Boli by dopadli lepšie, keby brali len Libanon. V Sýrii zlyhala francúzska mandátna správa na plnej čiare, čo vyvolalo vzburu, ktorá vyvrcholila tým, že francúzsky vysoký komisár dal v roku 1925 bombardovať Damask ťažkým delostrelectvom. Rozparcelovanie Stredného východu zostalo trvalým zdrojom nezhôd medzi Francúzskom a jeho hlavným spojencom Britániou a viedlo dokonca v roku 1940 k bojovému konfliktu. Z celej oblasti nikdy Francúzsko nezískalo ani frank.

Ako ďalší nápad hodný pousmiatia sa javilo počas druhej svetovej vojny vytvorenie miliónovej armády z Arabov. Aktuálne sa celá zahraničná politika týchto štátov točí okolo Izraeala, odkiaľ sa však už prakticky naspäť nedá dostať cez Sýriu. Spory trvajú od rozdelenia Palestíny v roku 1949. Rok predtým sa ešte Churchill domnieval, že zvládne osud Palestíny. Ale ten sa Británii vymkol z rúk, kvôli vplyvu Ameriky a kvôli židovskému terorizmu, nad čím si však Briti ako Pilát nad Palestínou umyli ruky.

Ďalšia kapitola moderných dejín. Prezident Násir vyhlásil do káhirského rozhlasu: „Našou hlavnou úlohou je vymazať Izrael z mapy.“

Egyptské vojsko po zuby ozbrojené modernou sovietskou technikou sa začalo sťahovať k hraniciam. Izrael začal v roku 1967 preventívnu vojnu. Trvala 6 dní a mala úplný úspech. Egyptské, jordánske a sýrske oddiely boli rozprášené. Izrael okupoval Sinaj a západný breh Jordánu. Dobyl sýrske Golanské výšiny a hlavne prinavrátil Starý Jeruzalem a Múr nárekov. Čo bola výhra, pretože počas 4-tisícročnej histórie bol Jeruzalem obliehaný, dobytý, zničený za Kananejcov, Jebuzejcov, Židov, Babylončanov, Asýrčanov, Peržanov, Rimanov, Byzantíncov, Arabov, križiakov, mamelukov, Otomanov a Britov, ale nikdy nebol rozdelený okrem tohto obdobia.

Organizáciu Spojených národov založilo 51 štátov, z nich veľká väčšina boli demokracie. V roku 1975 už mala 144 členov, všetky okrem 25 boli totalitné alebo s jednou politickou stranou alebo ľavicové. Jásir Arafat, vodca Organizácie pre oslobodenie Palestíny, čo je najväčšia teroristická organizácia na svete, sa stal dokonca členom Valného zhromaždenia. Pôvod postojov krajín Sýria, Jordánsko, Libanon a ostatného sveta je práve tu. Na niektorých miestach ľudia žijú horšie ako starovekí Egypťania 2500 rokov pred Kristom. Niekedy ma už neprekvapuje, že vo svete, kde sa zmenili a rozpadli aj zásady logiky, sa vývoj uberá cestou, ktorú by naši predkovia zjavne za logickú nepovažovali. Dôležitý jav nie sú len udalosti, ku ktorým dochádza, dôležité sú aj udalosti, ku ktorým nedochádza. Význačný jav, ktorý sa navzdory očakávaniam nikdy neuskutočnil, je zmiznutie viery a náboženstva. To, čo sa začalo javiť ako zastarané a dokonca smiešne, nie je náboženská viera, ale proroctvá o jej zániku. V roku 1949 musel Libanon prijať 300 000 palestínskych utečencov. Libanon je jediná arabská demokracia, vysoko civilizovaný štát, ktorému vždy arabsko-izraelské spory zasadili ťažký úder.

ÚRYVOK Z KNIHY: PAUL JOHNSON, DEJINY 20. STROROČIA