Osobnosti

Prepájame

Svety

a

KRAJINY

Emília Vášáryová

Silvana Mangano

Victoria prepája svety, profesie, rovnako ako aj herectvo. Svet hereckej úlohy, osudy, svet herečky, svet prostredia, krajiny, mená… Victoria sa rozhodla prepojiť jedinečný svet slovenskej herečky Emílie Vášáryovej so svetom Silvany Mangano. Táto známa talianská herečka nie je len nápadne podobná Emílii Vášáryovej, ale obe mali aj podobné herecké skúsenosti a osudy.

Dnes večer pre Vás hrá Emília Vášáryová – stálo napísané tučnými písmenami pri vchode do divadelnej sály. Predstavenia s touto herečkou sú totiž vždy vypredané. Aj ked’ to dnešné predstavenie je tak trochu iné. Je to vlastne akási spoved’.

Giada, vnučka legendárnej talianskej herečky Silvany Mangano, si sadla na svoje miesto v prvom rade vedľa obdivovateľov aj javiskových partnerov umelkyne. Svetlá v sále zhasli, plápolajúce plamienky sviečok osvetľovali stred javiska. Z bočného portálu vstúpila Emília, herecká diva, ktorej túto rolu napísal sám život.

„Milujem oheň a svetlo sviečky. Z plameňov sála dobrá energia,“ začala, priblížiac sa k sviečkam. Emília si sadla k divákom na stoličku oproti nim a pokračovala v rozprávaní: „Milujem voňavé kvety s výraznými cigánskymi, sýtymi farbami. Červená, žltá… Ak by ste sa spýtali, ktorý kvet by ma najviac vystihoval, tak asi orgován. Cítite tú úžasnú vôňu?“ Privrela oči. „Alebo taká dália. Pestovala ich aj moja stará mama. Vždy mala vázy plné červených dálií s bielymi bodkami a nádherne to voňalo. V období, ked’ som nakrúcala film Pelíšky, som sa niekde priznala, ako veľmi mám rada dálie. A predstavte si, v Prahe mi v šľachtiteľskom ústave vypestovali odrodu dálie, ktorú nazvali po mne.“

Na plátne, ktoré až dovtedy ostalo nepovšimnuté za herečkiným chrbtom, sa zobrazili postavy mladých smejúcich sa ľudí.
„Moji študenti,“ povedala herečka. „Už je to vyše 25 rokov, čo pôsobím na VŠMU. Nabíja ma to energiou a mám veľkú radosť, ked’ sa im darí. Učenie na VŠMU je záruka, že človek na staré kolená neosprostie. Nabíja ma byť medzi mladými, talentovanými ľuďmi.“

Z pódia sa ozvala otázka mladej ženy: „Ako sa stať dobrým hercom?“
Emília sa usmiala a otočila hlavu smerom, odkiaľ hlas prichádzal. „V herectve je potrebné mať nielen talent, ale aj šťastie. Mnohí si hneď po prvom úspechu myslia, že sú slávni. Udrie im to do hlavy, a to je začiatok konca. Nie všetci sú pripravení aj na to, že to herectvo je aj strašná nuda. Že je to o neustálom opakovaní. A čakaní na ďalšiu klapku.“
„Môj syn raz robil komparzistu vo filme a po dvoch dňoch mi povedal, či som zošalela, že on by takú prácu nikdy nerobil. A tiež, že je to o disciplíne a sebakontrole. Herectvo je otázka dopytu a ponuky. Musíte byť pripravení, že jedného dňa už možno žiadna ponuka nemusí prísť.“

„Čo budeme robiť?!“ ozvalo sa z radov divákov, študentov. „Niektoré herečky to riešia tak, že si zoberú režisérov alebo producentov. Tak ďaleko som sa ja pre svoju kariéru nebola ochotná obetovať. Ja som vlastne nikdy nerozmýšľala nad herectvom. V 50. rokoch tu režim ,likvidoval‘ ľudí, nemala som dobrý kádrový posudok. Veľká časť mojej rodiny emigrovala, a tak ako jediná voľba bola herectvo. K mojej povahe nepatrí exhibicionizmus, nepozerám sa na seba vo filmoch, a nerada sa fotografujem.“
Na plátne za ňou sa mihali čiernobiele zábery z jej detstva. Publikum zatlieskalo. „Toto nie je ani predstavenie,

” Kondičku som si celý život udržovala tým, že nemám auto a všade chodím peši. “

” K mojej povahe
 nepatrí exhibicionizmus, nepozerám sa na seba 
vo filmoch, a nerada sa fotografujem. “

to je život sám,“ šepol Giade do ucha pri nej sediaci pán v slušivom smokingu.
 „Sedím tu pred vami a hovorím vám pravdu,“ pokračovala herečka, „niektoré role odmietam. Chodia mi ponuky, aby som hrala o desaťročie mladšiu ženu, a ja už v tomto veku nemôžem predstierať, že som vo veku, v ktorom nie som. Pred kamerou je dôležitá pravda. Možno to znie ako paradox, veď film je ilúzia.“

„Aj ja som mala svoje vzory.“ Emília sa zadívala do publika. „Najviac z herečiek som obdivovala Audrey Hebpurnovú. Fascinovala ma šťastím, ktoré z nej zakaždým sršalo. A tiež všetky talianske herečky, Sophiu Loren, Claudiu Cardinale či Silvanu Mangano.“

 

Giada sa pri zmienke o svojej starej mame pomrvila. Emília jej ju nesmierne pripomínala. Mali rovnako zmyselné pery, veľké oči a tvár ukrývajúcu tajomstvo.

„Ale mojím vzorom v pravom zmysle slova bola matka môjho muža. Bola to neobyčajne silná žena so strašným osudom. Istý čas žila s nami v jednej domácnosti a ja som si pri nej pripadala ako rozmaznané dievčisko. Nikdy som od nej nepočula povedať, že je unavená, nikdy sa nesťažovala, a nikdy nemrhala energiou na ohováranie druhých ľudí. Je neskutočné, ako nás niečo také oslabuje a berie nám energiu.“ Emília si sadla na okraj javiska a objala si ramená, ako keby chcela objať nejakú fiktívnu osobu.

V sále sa pomaly rozsvietili svetlá. Na javisku pristúpil k sediacej herečke mladý študent. „Dámy a páni, ctené publikum. Ďakujeme, že ste prišli na naše študentské vystúpenie venované našej všetkými obľúbenej profesorke a jednej z najlepších herečiek v našej histórii vôbec. Ak máte ešte nejaké otázky pre pani Vášáryovú, nech sa páči, pýtajte sa.“ V hľadisku to zašumelo, nakoniec sa prihlásil jeden pán.

„Mnohým ste, pani Vášáryová, dopomohli k ich hereckému snu. Zaujímalo by ma preto, aký je váš splnený sen.“
 Vždy som túžila ísť do Ríma,“ odpovedala pánovi Emília. „Prvýkrát som ho navštívila, keď som mala 21 rokov a hneď som pochopila, že som v tom meste už niekedy žila. Bolo to nádherné, úžasné, úplná afinita. A manžel ma naučil milovať Benátky. Taliansko vo všeobecnosti je moja srdcová záležitosť. Amalfské pobrežie, Toskánsko, nádherné miesta.“

„Mimochodom, Emília, vyzeráte úžasne,“ ozvalo sa niekde zo stredu javiska. Hlas patril drobnej panej v okuliaroch. „Prezradíte nám, či máte nejaké skrášľovacie triky?“

„Nemám ani nemienim s nimi začať,“ odpovedala pokojne Emília. „Mohla by som si dať plastiky, ale načo? Za mlada som veľmi veľa tancovala a športovala, kondičku som si celý život udržovala tým, že nemám auto a všade chodím peši. Telo má svoju pamäť a ja navyše nepijem ani nefajčím.“

„Ďakujeme, to bola posledná otázka,“ povedal študent – moderátor. „Budeme pokračovať v predstavení.“ Giada sa pozrela na hodinky. Zamrzelo ju, že musí odísť. Nechcela sa však vrátiť do rodného Talianska bez toho, aby Emílii aspoň nepovedala o svojich dojmoch. Pri východe z divadla preto poprosila hostesku, aby pani herečke odovzdala kyticu dálií i list, ktorý k nej priložila.

Drahá pani Vášáryová,
volám sa Giada a som vnučkou Silvany Mangano. Je pravda, že som poznala starú mamu len z čiernobielych fotiek, ale dnes, v divadle počas toho študentského predstavenia, som si uvedomila, aká zarážajúca je vaša vzájomná podoba. Hoci jej kariéra nebola dlhá, keďže umrela, mala rakovinu pľúc, keď mala 59 rokov, stihla nakrútiť 30 filmov. Kritici o nej písali, že jej krása bola vášnivá a odmeraná zároveň, že bola horkou kráskou talianskeho filmu. Myslím, že to máte podobné. Nos, hlboké oči a výraz tváre… akoby som hľadela na svoju starú mamu. Nebola až taká slávna ako jej rovesníčky Sophia či Claudia, ale jej rola 
v „Smrti v Benátkach“ ostane navždy kultovou záležitosťou. Emília, ďakujem Vám za tento intímny, divadelný zážitok, za dotyk s vašou južanskou dušou plnej slovanskej rozvahy.

S pozdravom Giada de Laurentiis

T E X T :  JANA MAJOROVÁ

ÚRYVOK Z KNIHY PODOBNOSTI OSOBNOSTÍ

Tenis v Krvi

Väčšinu svojho života strávila na tenisovom dvorci a je pre ňu bežné stretnúť tenisové hviezdy. Sama sa rozhodla zasvätiť svoj život tomuto športu. Reč je o Natálii Vajdovej, mladej a sympatickej dcére jedného z najznámejších slovenských tenisových trénerov, Mariána Vajdu. Práve vďaka otcovi vníma Natália Vajdová svetového tenistu Novaka Djokoviča takmer ako svojho brata.

Foto: Kristína Schreiberová

Natália Vajdová

Dcéra slávneho tenisového trénera Natália má množstvo snov a ambícií a všetky sa, samozrejme, týkajú tenisu: „Môj sen je hrať na všetkých grandslamových podujatiach. Síce som tam už hrala ako juniorka, ale v ženskej časti je to iné. Jednoznačne si zahrať na jednom z najväčších štadiónov, ktorý by bol plný ľudí a bola by tam výborná atmosféra. Stále je možné, že sa mi to raz splní.“

Natáliu Vajdovú zastavilo v úspešnom postupe na tenisovom rebríčku nečakané zranenie a prinútilo ju k dlhšej prestávke.

„Tenisová pauza ma prinútila zamyslieť sa nad úplne inými vecami, ktoré som nevidela počas toho, ako som trénovala a cestovala. Zo začiatku bolo pre mňa veľmi ťažké vyrovnať sa s tým, že nemôžem robiť to, čo chcem. Preto som začala rozmýšľať nad niečím svojím, čo ma naplní a bude baviť. Už dlhšie som mala v hlave predstavu o vlastnej značke oblečenia. Zo dňa na deň som to začala realizovať. Momentálne je to ešte v začiatkoch, a preto zatiaľ neprezradím názov značky ani iné podrobnosti.“

Na svojho otca je Natália patrične hrdá a majú veľmi blízky vzťah. „Vôbec to nevnímam tak že mám úspešného otca. Je pre mňa vždy zvláštne, že všetci naňho ukazujú a hovoria o ňom, že to je ten, čo trénuje svetovú jednotku. Keď ho ľudia uvidia niekde na ulici, chcú sa s ním odfotiť alebo žiadajú podpis. Je to milé, ale nevnímam to tak, že je slávny.“ Otca si však veľmi váži. Marián Vajda sa vyšplhal v rebríčku ATP až na 34. pozíciu, je členom Siene slávy slovenského tenisu. Podľa mnohých patrí k najuznávanejším trénerom súčasnosti. „Uvedomujem si, čo všetko dosiahol a veľmi si ho vážim. Mám veľký rešpekt, ale asi každý by takto mal brať svojich rodičov bez ohľadu na úspechy. Otec sa nikdy nesprával tak, ako keby bol slávny, a to si na ňom veľmi cením.“

Práve Natália bola v roku 2006 pri prvom stretnutí svojho otca s Novakom Djokovičom, keď sa dohadovali o spolupráci. Mariánovi Vajdovi sa ako trénerovi podarilo dostať Djokoviča až na svetovú špičku a spolu vybojovali 6 grandslamových titulov.

„S Novakom som sa prvýkrát stretla v Paríži na Roland Garros. Je to taký príjemný príbeh, ako sa otec dal dokopy s Novakom. Ja som v tom období zbožňovala Paríž a mojím snom bolo navštíviť toto mesto. Mala som vtedy 12 rokov. Jeden večer prišiel domov s ponukou od ,nejakého‘ hráča. Povedal, že dostal návrh na trénovanie srbského tenistu, ale musel by ísť do Paríža, aby sa tam s ním stretol. Skúšobná lehota by bola 3 mesiace. Vtedy, keď som počula slovo Paríž, zacítila som, že toto je moja príležitosť. Bola som šťastná, napadlo mi, že by som mohla odcestovať do Paríža s otcom. Začala som ho teda presviedčať, aby sme išli. Nebol úplne rozhodnutý, či tam má ísť alebo nie. Ale keď videl moje oči a ako veľmi po tom túžim, tak povedal, že sa tam ide. Od toho momentu sú môj otec a Novak ako jeden tím. Je z toho vydarená spolupráca, ktorá trvá už 10 rokov. A to bolo zároveň moje prvé stretnutie s Novakom Djokovičom.

Aj Victoria si splnila jeden zo svojich snov. S Natáliou sme nafotili temperamentný módny editoriál – Nechajte sa inšpirovať…

T E X T :  VERONIKA HAUSWALDOVÁ

Prepájame svety a krajiny dvoch hudobníkov, amerického Joe Cockera a slovenského Petra Lipu.

Origininálna Kópia

Už sa vám niekedy stalo, že ste videli niekoho takého podobného, až vám zabehla káva, ktorú ste práve pili? Mne sa to stalo nedávno. Sedel som na letisku vo Vancouvri a zrazu predo mnou… JA! Nie, nepozeral som sa do zrkadla, tým som si bol istý! Muž v rovnakom veku, ktorý mal moje črty a dokonca aj podobnú čapicu, si pri neďalekom bare čítal noviny. Bol taký pohrúžený do svojej činnosti, že si ma nevšimol. No ja som našu zarážajúcu podobu nemohol nechať len tak a rozhodol som sa ho osloviť.

J. C.: – Nemôžem ignorovať našu podobu, podišiel som bližšie. Pán prestal čítať, zdvihol hlavu a teraz pre zmenu zabehlo jemu.

P. L.: – Je to možné??? Si to naozaj ty, Joe? Joe Cocker??? – spýtal sa ma s miernym dojatím v hlase. – Som tiež muzikant. Džezový, a sledujem ťa od svojej mladosti…

J.C.: – Máš veľmi slušnú angličtinu, pochválil som ho, lebo som tušil, že nie je našinec. Muž zložil rozčítané noviny a pozval ma, nech si prisadnem k nemu.

P.L.: – Po anglicky ma naučila hudba, povedal.

J. C.: – To je neskutočné! – neskrýval som svoje nadšenie. Takže si naozaj hudobník?

P. L.: – V začiatkoch som spieval len po anglicky, robieval som len cover verzie. Tak ako ty.

J. C.: – Neuveriteľné! – dal som priechod svojmu údivu. Takéto stretnutia sa totiž odohrajú len raz za život. Tým som si bol istý.

P. L.: – Aj tvoje pesničky som spieval, pokračoval ten pán, ktorého meno som nepoznal, v 94′ som naspieval platňu Naspäť na stormy a mám tam jednu pieseň, ktorú nazývam „cockrovka“… myslím, že by to bola pre teba ideálna pesnička. Ešte stále som bol v šoku z toho, akého stretnutia som práve svedkom, ale ten muž bol zhovorčivý a zjavne si zrejme nevymýšľal, keď tvrdil, že ma dobre pozná.

P. L.: – Bývaš v Colorade v Aspene, však? – vyrukoval s presnou informáciou. Tam je krčma, v ktorej robí jeden môj kamarát, volá sa Oliver Jadierko. Pozná ťa, aj som mu dával moje CD, nech ti ho odovzdá. Tvoju hudbu poznám dokonale. U mňa si zabodoval s Grease Bandom a cover verziou beatlesovky With a Little Help From My Friends, to bola pre mňa geniálna verzia. Naznačil si cestu, ktorou sa uberám aj ja. Máš svoj typický prejav, ľahko rozpoznateľný v hudbe, aj mne hovoria, že čo spievam, je tak trochu „cockrovské“. – Vedel som, že s tým pánom môžem bez obáv hovoriť ako s profesionálom. Oboch nás bavilo konverzovať o hudbe.

J. C.: – Blues je naozajstné umenie. Je to esencia, bez ktorej by bola naša hudba ničím. Cover verzie beriem ako maľby. Ako obraz, na ktorý sa pozeráš a trochu ho predizajnuješ na svoj umelecký štýl. Ja cover verzie neodsudzujem, aj keď mnohí áno. Pán súhlasne prikývol.

P. L.: – Džezmeni hrajú pesničky na svoj obraz, cover verzie pochádzajú z džezového sveta, od muzikantov, ktorí majú názor.
 Zamyslel som sa. Uvedomil som si, že s trochou zveličenia by sa dalo povedať, že tento príjemný muzikant je moja cover verzia.


” Mňa zas prezývajú slovenský Joe Cocker. Raz si ma s tebou dokonca aj pomýlili.”

J. C.: – Páči sa ti hudba Raya Charlesa? – opýtal som sa ho, pretože s týmto hudobníkom ma spája mnoho prežitého.

P. L.: – Zaujíma ma, ako dobre ho poznáš, – odpovedal protiotázkou ten pán. Pretože sa netajíš tým, že v určitom zmysle si jeho kópia. Odpovedal som mu čo najúprimnejšie, lebo som vedel, že Ray bol naozaj tým najväčším idolom.

J. C.: – Kým som nepočul Raya, mal som pocit, že rock je o tom, že spevák musí kričať najviac, ako vie. A zrazu tu bol Ray a jeho mäkký a príjemný hlas. Niečo skutočne hlbšie. Prvý raz som ho počul, keď som mal 15 rokov a jeho church music ma nasmerovala iným smerom. Zrazu sa zo mňa stal asociál. Len som sedel doma, počúval Raya a nemohol som sa ho nasýtiť. Mňa dokonca volali „Le petit Ray Char- les“ (malý Ray Charles).

P. L.: – Ako to? – zaujímal sa pán.


J. C.: – Hrali sme vojakom na americkej základni a Rayove piesne nemohli chýbať. A tí strašidelní veľkí chlapi, tie hory svalov, mi vy- mysleli túto prezývku.

P.L.: – Mňa zas prezývajú slovenský Joe Cocker. Raz si ma s tebou dokonca aj pomýlili. Zasmial som sa.
 Vôbec sa nečudujem, – povedal som mu.


P. L.: – Bolo to v Portugalsku, šli sme sa s kapelou zabávať do klubu Speakeasy a keď miestni hudobníci oddychovali, vstali sme a trochu sme si zadžemovali. Dievčatá sa potom pýtali mojich hudobníkov, ako sa im hrá s Joe Cockerom. Vedel som, že až o tomto dnešnom stretnutí porozprávam svojej žene Pam, bude ma upodozrievať, že som znova začal piť. Že blúznim. (Ako hudobník by som mal napísať, že blues- -nim.) Chcel si byť vždy spevákom? – opýtal som sa pána.

P. L.: – Chcel, ale u nás sa v časoch mojej mladosti takýto typ hudby nedal nikde študovať. Mama ma veľmi nepodporovala v hudbe, aku- rát chcela, aby som chodil na husle. S tým som prestal, lebo ma to nebavilo. Nepáčilo sa jej, že som sa dal na muzikantskú dráhu, nechápala, ako z toho chcem vyžiť.

J. C.: – Neuveriteľné! Môj otec hovoril presne to isté. Nad jeho „nájdi si serióznu prácu“ som sa vždy len pousmial.


P. L.: – Ja som vyštudovaný stavebný inžinier a po škole som pracoval ako redaktor v rozhlase. Mal som reláciu o vede a technike. Popri práci v rádiu som si spravil ešte postgraduál na žurnalistike. Ale hraním v kluboch som si po celý čas zarábal. Nevedel som sa vzdať hudby. Ale tebe ten pocit opisovať nemusím.

J. C.: – Vedel si, že som pôvodne začínal ako bubeník? Nechceli ma nechať spievať, pretože sa hovorilo, že spevák musí byť pekný, a ja som bol tučný a škaredý. Časom sme však nášho speváka všetci neznášali, a tak mi jedného dňa v kapele povedali: Joe, zabaľ to s tými bicími, budeš spievať.

P. L:. – Anglicko, tvoje rodisko, je úžasná krajina. Ako jediná pretromfla v americkej hudbe – v rock ‘n’ rolle – aj samotnú Ameriku. Anglicko, to je hudobný zázrak.

J. C.: – Máš pravdu, Veľká Británia má mnoho neprekonateľných hudobníkov.

” Džezmeni hrajú pesničky na svoj obraz, cover verzie pochádzajú z džezového sveta, od muzikantov, ktorí majú názor.”

Napríklad Beatles. Spomínam si, ako mi raz zavolal Paul McCartney, že sa chce so mnou stretnúť. Prišiel som o 5 minút neskôr a jeho upratovačka mi povedala, že ma čakal, ale už odišiel. Bola to pre mňa obrovská lekcia o zodpovednosti. Vtedy som sa naučil byť dochvíľny. No, žiaľ, s Paulom sme sa už nikdy nestretli.

P. L.: – Napadá mi, prepáč, ak to je veľmi osobné, ty si mal určité obdobie problém s drogami, nie? –
Pán vyzeral, akoby sa za tú otázku chcel ospravedlniť, preto som mu rýchlo odpovedal, aby som ho upokojil.

J. C.: – Neprekáža mi o tom hovoriť, bolo to už dávno. Jediné, čo ľutujem, že môj „dark period“, ako to volám, trval až 11 rokov… Pil som kvôli žene. Po trinástich rokoch ma opustilo dievča a nevedel som sa z toho dostať. Tak prišiel alkohol. Skoro nič si z tých 11 rokov nepamätám, ale viem, že aj počas tohto obdobia som odpálil mnoho skvelých show. V tom období som mal kapelu Mad Dogs. Chalani chodievali za mnou do môjho domu, vtedy sme bývali v L. A., behali sme nahí po dome, brali sme drogy. Fet bol aj dôvodom, prečo sa kapela rozpadla. Až moja terajšia žena Pam ma z toho všetkého dostala…

P. L.: -Takéto obdobie som nikdy nemal. Môj život prebiehal pokojnejšie. Vždy som mal silný pocit zodpovednosti, takže alkohol bol až na druhom mieste. Nikdy som nefajčil, ani neviem poriadne šlukovať. Marihuanu som síce skúsil, ale keďže nefajčím… 

J. C.: – Málokto mi veril, že vydržím byť čistý. Ked’ sme si s Pam otvorili ranč, na ktorom teraz bývame, krúžili nad nami na helikoptérach novinári a sliedili, či nemám sadeničky konope. Musím ich sklamať, ja pestujem už len paradajky. Je to moja veľká vášeň. Všetci už vedia, že najlepší darček pre Joe Cockera sú semiačka paradajok. 

Muž prikývol. Paradajky mal aj on rád. Ale nevyzeral ako ich náruživý pestovateľ, a preto som sa nechcel ďalej zaoberať touto témou.
P. L.: – Máš deti? – spýtal sa ma náhle a ukázal mi tašku, v ktorej mal darčeky pre svoje 4 deti. J. C.: – Nie, neskoro som sa ženil, mal som 40. Možno to je tým. 

P. L.: – Ja som sa ženil tiež neskoro. Prvého syna som mal v 37 rokoch. –

 


Potom sa nahol ku mne, zadíval sa mi do očí a povedal:

P. L.: – Joe, toto je neuveriteľné stretnutie. Vždy som sa s tebou chcel stretnúť, ale že sa to raz stane a ešte k tomu takto, bez prípravy? Cítim, že sa nám páčia rovnaké veci. – Hovoril mi z duše. Musel som sa mu však priznať, že v poslednom období ma už trochu trápi zdravie.

J. C.: – Moje hlasivky… cítim, že už to nie je ono. Nie som síce sentimentálny a nerád sa sťažujem, lenže viem, že kým mám divákov, budem hrať. Mnohí pochybujú, že ten starec na pódiu ešte vládze, ale nie je nič lepšie ako dostať publikum do varu. 

P. L.: – Ja premýšľam rovnako. Budem hrať až do konca. Ty máš obdivuhodné hlasivky, čo tie vydržia, je zázrak. Ale povedzme si, hlasivka je tiež iba sval a darmo, aj bicepsy sme mali kedysi väčšie.

Obaja sme sa zasmiali-

J. C.: – Texty si píšeš sám? – chcel som vedieť…

P. L.: – Nie, mám textárov. Skladám hudbu na texty.
J. C.: – Mám rád text piesne Up Where We Belong. Je to text, ktorý sa mi veľmi dobre spieva, vystihuje totiž prostredie, kde bývam. Tú úžasnú čistotu prírody, môj život v Colorade. Where the eagles cry on a mountain high… Úžasné! Ako by si ty opísal tvoj život? 
P. L.: – To sa nedá zúžiť iba na jednu konkrétnu emóciu. S muzikantmi, s ktorými hrám, mám dobré vzťahy. Pri ich výbere mám jednu zásadnú podmienku. Aby boli všetci lepší ako ja. Vtedy sa môžem od nich učiť, a to sa mi páči. Celý život som sa mnohé naučil práve tým, že som sa stretával s ľuďmi, ktorí boli lepší ako ja, a tak som sa mohol posúvať. 
J. C.: – Netuším, či toho muža ešte niekedy uvidím alebo nie, lebo po týchto slovách sa ozval last call pre cestujúcich do Viedne a musel narýchlo ísť. Ľutujem, že som sa ho, pobavený našou podobou, nestihol spýtať na meno. Ostali po ňom len rozčítané noviny a mnoho nedopovedaných tém. Verím, že sa v zdraví vrátil domov. Preto mi teraz dovoľte, aby som tomu pánovi odkázal:
Drahý „Cocker“, ak toto čítaš, ozvi sa mi! Dáme si paradajkový džús a pár príjemných muzikantských chvíľ k tomu. JOE.
– (Odkaz v e Colorado News)

T E X T :  JANA MAJOROVÁ

ÚRYVOK Z KNIHY PODOBNOSTI OSOBNOSTÍ

Lilia Khousnoutdinová

Keď som Liliu Khousnoutdinovú videla na fotografiách, zdala sa mi úžasne krehká, priam éterická. Stelesňovala pre mňa prototyp jemnej ženy. Pri prvom stretnutí ma však prekvapila jej jasná priamosť a otvorenosť v názoroch, ktoré zastávala a ktoré vedela zdôvodniť nielen pocitovo, ale aj faktami. Kypela z nej energia plná života a vášne pre prácu, ktorú zasvätila najmä ženám. Predstavujeme vám mladú ženu, ktorá má napriek svojmu veku za sebou množstvo skúseností a výsledkov v ženskej problematike, akou je reprodukcia, sexualita, menopauza a všetky s tým súvisiace témy. Je ambasádorkou ženského sesterstva – ženskej vzájomnej úcty a podpory. Učí ženy, ako slobodne žiť a slobodne sa rozhodovať o svojom tele. Lilia (27), absolventka univerzity v Oxforde, ktorá sa aktívne venuje ženám, posvätnému ženstvu, problematike ženskej sexuality, sebaprijatiu, rituálom a všetkému, čo súvisí so ženami. V súčasnosti študuje Gender and Development na Londýnskej škole ekonomiky. Je spoluzakladateľkou prvého výcviku kňažiek v Českej republike. Prednášala v rámci projektu Ženy ženám, Inspired Woman, Svetového týždňa pôrodu či Českej asociácie dúl. V súčasnosti sa venuje projektu Cesta extázy. Jej seminármi prešlo za posledných päť rokov viac ako 5 000 žien.

Lilia, z čoho pramení tvoj úspech?

Mám jednu zásadu, a tá mi veľmi dobre funguje. Hovorím a prednášam iba to, čo sama žijem. Nedávno som hovorila so svojou PR manažérkou, ktorá sa ma spýtala: „Aký by si chcela mať imidž?“ A ja som odpovedala, že chcem byť sama sebou, taká, aká naozaj som. Dávam zo seba vždy to, čo prežívam.

Vyštudovala si na britskej univerzite v Oxforde politológiu a históriu. Čo ťa na ženskej téme tak oslovilo? Boli to tvoje vlastné skúsenosti?

Moja rodina pochádza z Kazachstanu, sme pôvodom Tatári. V bývalom Sovietskom zväze som sa ako posledná z rodiny narodila ja. Neskôr sme začali cestovať a žili sme v rôznych krajinách: v Českej republike, Anglicku, Spojených štátoch. Žilo okolo mňa množstvo žien, a cítila som, že nechcem mať život ako ony. Už vo veľmi mladom veku som bola podľa rodinných tradícií tlačená do manželstva. Preto som už počas dospievania vedela, že mojím cieľom nie je len vydať sa a mať deti. Na svojej ceste som stretla tiež množstvo inšpirujúcich žien, ktoré ma veľmi ovplyvnili, sú veľmi kontroverzné a ktoré mám v úcte. Obdivujem ľudí, ktorí hovoria to, čo sa hovoriť nemá.

Tvoj bývalý manžel je britský dôstojník, aký je váš vzťah?

Napriek tomu, že sme sa s mužom nedávno rozviedli, máme vynikajúci vzťah. Stretli sme sa na Oxfordskej univerzite počas štúdií.

Považujem ho za vysoko inteligentného človeka. Veľmi ma podporuje a to, čo robím, pokladá za veľmi dôležité. Špecializuje sa na politickú a ekonomickú stabilizáciu povojnových zón. Často sa stretáva s problematikou ženského postavenia veľmi detailne a občas mu v tejto oblasti pomáham. Väčšina spoločnosti rozvod automaticky považuje za zlyhanie. Ja s tým nesúhlasím. Zlyhanie je podľa mňa 50-ročný vzťah, ktorý je pre oboch doslova utrpenie. Takže pre mňa je môj vzťah s exmanželom úspešný, rozumieme si, podporujeme sa aj naďalej a rešpektujeme sa navzájom.

Máš krásneho takmer päťročného syna. Ako ťa zmenilo materstvo?

Začala som si oveľa viac vážiť svoju matku. Nikdy by mi nenapadlo, aké náročné je byť matkou, ale v tom najlepšom zmysle slova. Uvedomila som si, čo všetko pre mňa mama urobila, a odpustila som jej nepodstatné veci, ktoré som jej dovtedy vyčítala. Tiež som oveľa viac senzitívna. Nedávno som bola na predstavení v opere a bola tam scéna, kde matke zobrali jej syna. Veľmi silno ma to zasiahlo. V tom momente som si zobula topánky, aby som nikoho nerušila, a vyšla som na chodbu, aby som sa tam mohla vyplakať. Nemohla som sa na tú scénu pozerať. Preto verím, že ak by sa vojaci museli pozerať, kam dopadnú ich bomby a koho zasiahnu, tak by nikdy nestrieľali.

Kde je podľa teba všeobecne najväčší problém vo vzťahu ženy a muža? Kde ženy robia najväčšiu chybu?

Ženy s mužmi veľmi často bojujú. Nechcem tým povedať, že žena nemá byť silná. Kedysi fungoval model, keď bola žena doma a musela muža poslúchať. To je starý model. Teraz sa pomocou emancipácie prešlo k novému modelu, ktorý tiež nefunguje. Ženy sú rovnoprávne, majú kariéru, ale stále ich to neuspokojuje. Myslím, že ženy by sa mali viac ponoriť do svojho ženstva. Druhou veľkou chybou, ktorú ženy robia, je, že vytvárajú pocit viny v mužoch. Ženy sa často postavia do roly, že ony jediné robia pre rodinu všetko, starajú sa, varia, perú, pracujú… a tak muža presviedčajú, že robí málo. Stále sa sťažujú, obviňujú, vytvárajú akúsi morálnu hypotéku. Nakoniec sa v takomto vzťahu necíti dobre nikto. Vzťah je asi aj dosť o vzájomnej komunikácii…Myslím, že ľuďom často chýba sexuálna výchova alebo vzťahová komunikácia. V škole sa učíme celé roky množstvo predmetov, ktoré nikdy v živote nepoužijeme, ale nevieme, ako nadviazať vzťah, aké sú zdravé hranice vo vzťahu, ako sa starať o vzťah a rozvíjať ho. Nemáme žiadne vzdelávania tohto typu. Pritom vzťahy sú práve to, po čom všetci túžime. Vzdelávanie by malo tiež obsahovať tému podpory zdravých ženských vzťahov, ako sa ženy môžu vzájomne podporiť a prestať konečne medzi sebou súťažiť.

Na seminároch je tvojou hlavnou témou ženstvo, podpora ženstva medzi ženami. Prečo to považuješ za dôležité?

Pre mňa osobne je ženské priateľstvo mimoriadne dôležitá vec. Ženy, ktoré oslovujem sestra, sú pre mňa symbolom dôvery, útočiskom. Ak mám problém alebo potrebujem pomoc, idem za nimi. Ženy toto vzájomné potvrdenie a pomoc potrebujú. A tiež ženský dotyk. Je nádherné, ak si ženy navzájom češú a pletú vlasy, maľujú sa. Táto fyzická stránka je veľmi dôležitá, čo podľa mňa ženám zo západnej spoločnosti veľmi chýba.

Napríklad ženy na východe sa o seba navzájom takto starajú, obliekajú sa, pletú spolu. Áno, možno máme menej času ako ony, ale ten čas si môžeme vytvoriť.

Čo je podľa teba najväčším problémom dnešných žien?

Medzi ženami často vládne súperenie. Ženský teror, ktorý predstavuje kritizovanie za chrbtom, zhadzovanie, ohováranie, predstavuje pre ženu jednu z najbolestivejších vecí. Často som uvažovala, ako by sa to mohlo zlepšiť. Kľúč k celej záležitosti som našla v sociologických výskumoch, ktoré hovoria, že čím viac je sama žena so sebou spokojná, so svojím sexuálnym životom, so životom ako takým, tým menej používa tzv. psychologický teror voči iným ženám. To znamená, že ak je žena spokojná s tým, čo robí, čím je, cíti sa v tom dobre, nemá potrebu niekoho kritizovať alebo zhadzovať. Asi nie je jednoduché si to vždy uvedomiť. Žena má prirodzený potenciál starostlivosti…Ak ideme do vzťahu, malo by to byť preto, lebo chceme. Nie preto, aby sme niekomu vyčítali, koľko sme pre neho v živote urobili. Veci by sme mali robiť preto, lebo sme sa tak rozhodli a robí nám to radosť, bez očakávania, koľko za to dostaneme. To prevzatie zodpovednosti za vlastné rozhodnutie je veľmi dôležité a týka sa nielen vzťahu, ale aj vlastného života, práce, rodiny. Za veľmi zničujúce pre vzťah považujem tiež posudzovanie a odsudzovanie.

Jeden čas si pôsobila ako dula a aktívne si pracovala so ženami pred pôrodom i počas neho. Čo pre teba znamená táto práca?

Považujem túto prácu za doslova požehnanú. Čo ma mrzí, je, že je veľmi zle platená. Je neuveriteľné, že všetky práce, ktoré sa týkajú starostlivosti, emócií, citov podstate typické ženské profesie sú veľmi slabo platené. Raz sa mi stalo, že som ostala úplne sama so ženou pri pôrode a bol to pre mňa neuveriteľne krásny okamih, keď vstúpil do nášho sveta nový človek. Celý priestor vibroval posvätnosťou a úctou k novému životu. Táto práca bola pre mňa nielen obrovská radosť, ale aj lekcia. Vždy som bola silnou zástankyňou domácich pôrodov, že iba toto jediné je to pravé. A práve pri tejto práci som dospela k názoru, že pôrod je najlepší tam, kde sa daná žena cíti najviac bezpečne.

Ako vidíš vzťah žien k svojmu telu? Prečo je dôležité ctiť svoje telo, ženstvo ako také?

Vďaka telu máme príležitosť prežívať, cítiť, zažiť veci, momenty, ktoré sa nedajú verbálne vysvetliť. Vďaka telu vieme, čo nám vyhovuje, čo nám robí dobre, čo nechceme. Často nás učili, že ženské telo je nespoľahlivé, že aby bolo ideálne, treba ho upravovať, korigovať. Ale ak máte silnú dôveru vo svoje telo, získate nielen sebavedomie, ale najmä dôveru v samotný život.

Veľmi veľa cestuješ, žila si vo Veľkej Británii, teraz si často v Ázii. Čím ťa Ázia zaujala?

Momentálne sa pohybujem v krajinách ako Bhután, v indickom Naí Dillí a v Londýne. Veľmi ma očaril Bhután a keďže je to rozvojová krajina, mám pocit, že tam môžem veľa pomôcť. Zamilovala som sa tiež do Indie, ktorá je plná vôní, krásnych látok, farieb. Londýn je moje zázemie a domov, tu trávim čas s bývalým manželom. Keď som tu, užívam si moju milovanú operu, balet, muzikál či tanec.

V ostatnom čase sa venuješ tiež navrhovaniu šperkov a šiat. Čo ťa k tomu inšpirovalo?

Šperky som začala zámerne navrhovať, aby znázorňovali pôrod, milujúce sa dvojice. Chcem ukázať tú krásu a posvätnosť milovania, lásky. Šaty, ktoré navrhujem, sú z prírodných materiálov, teraz pripravujeme novú kolekciu. Farba šiat bude rôznorodá, tak aby vyhovovala rôznym ženským náladám. Šaty sa vyrábajú v Indii, v ženskom krajčírskom salóne, ktorý vlastní matka s dcérou a kde pracujú aj ďalšie ženy. Zároveň som tak chcela podporiť ženskú prácu.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti? Čo je tvoja vízia?

Nemám žiadne konkrétne plány na tento rok. Mám rozbehnuté projekty v Indii, v Bhutáne. Tento rok dávam energiu do začiatkov a učím sa dôverovať. Vždy som rada kontrolovala, kam idem, čo budem robiť. A tiež by som sa chcela vrátiť do Bhutánu, nájsť ešte lepšiu rovnováhu medzi rodinou, svojím intímnym životom a prácou.

A čo odkážeš ženám na záver?

Žiadny sen nie je dosť veľký. Moje porekadlo je: „K čertu štěstí, chci žít v extázi.“ Aby ženy žili vo svojej prirodzenosti. Nájsť to svoje a mať odvahu pravdivo žiť. A potom môžeme my ženy tvoriť súhvezdia.

T E X T : VERONIKA HAUSWALDOVÁ

Významná osobnosť strednej maliarskej generácie na Slovensku.

Ivan Pavle

Ivan Pavle v celej svojej rozmanitej tvorbe uvažuje o podstate maľby, o jej jednoduchosti a zároveň zložitosti. Maľba sa mu javí ako nenahraditeľná a vo svojej podstate nevyčer- pateľná, znova a znova sa obnovujúca. Hoci jeho nezáujem prispôsobovať sa aktuálnym trendom ho predurčoval na dráhu zvláštneho solitéra, jeho maliarske kvality nemohli ostať nepovšimnuté. Zúčastňuje sa na viacerých významných výstavách, postupne sa začína presadzovať nielen v slovenskom, ale aj v medzinárodnom kontexte. Jeho maliarske skúmanie nesmerovalo k hľadaniu módneho prejavu, ale k podstate maľby. Od začiatku bol ukážkovým guralistom.

Ľudskú figúru varioval v stovkách štúdií, študoval jej hmotu, analyzoval možnosti rozkladu hmoty, jej pohyb či jeho sekvencie, ale aj zobrazenie ľudských emócií v uvoľnených psychických stavoch. Uvažovanie Ivana Pavleho o podobe ľudského tela, jeho kráse a škaredosti, má svoje korene jednak v gotickom chápaní tela ako schránky duše, jednak v re- nesančnom hľadaní symbiózy tela a duše.

Sú to aj hľadania ciest z izolovaného sveta, v ktorom sa človek nezriedka ocitne. K analýze ľudskej postavy patrí aj zobrazovanie nahého, prevažne ženského tela zmyselných plných tvarov. Postupne sa v jeho tvorbe objavujú aj ďalšie motívy – rozličné mýtické alebo mytologické zvieratá, obľúbené kone a ryby alebo ich skelety vyvrhnuté na breh mora, veľkou témou ostáva Babylon. Pavle s veľkým rešpektom pristupuje k náboženským témam, či už ide o akt modlitby alebo o motívy anjelov, ukrižovania, snímania z kríža a podobne.

Výtvarník absolvoval aj niekoľko študijných ciest a tvorivých pobytov (New York, 1996; Del, Holandsko, 1998; Punta Gorda, Florida, 2003; Cité Internationale des Arts, Paríž, 2004; Veli Lošinj, Chorvátsko, 2005; Phuket, Thajsko, 2006, 2007, 2008, 2009; New York, 2012), ktoré mu priniesli nové inšpiračné podnety so zámerom naplniť výrok Paula Kleeho, ktorý charakterizuje dávne snahy o zviditeľňovanie neviditeľného: „Umenie neopakuje viditeľné, ale robí viditeľným.“

TEXT: IVAN JANČÁR